Vitajte u mňa na blogu ^^
Prebieha rekonštrukcia :) Takže to môže vyzerať že 6 videi len o jednej kapele alebo len obrázky,.. Ale nie, potom to už bude mix a na svoje si príde každý :) Ale keď už ste tu tak sa pozrite čo už mám, to jest do ľava do menu, Music zone :) ~ POP ~ je už viac menej hotový :) Ide mi to pomaly :/ ale dlho som tu nebola tak prosím o strpenie :)

Jazzy Insane - 2. časť

7. října 2010 v 14:32 | Mayah :) |  Jazzy Insane
2. Kapitola


3. Kapitola - V škole...

Keď Jasmína prišla na autobusovú zastávku, upriamila svoju pozornosť na skupinku dievčat, ktoré sa na ňu už z diaľky usmievali. Boli to jej štyri spolužiačky: Laura, Sára, Daniela a Romana. Keď už bola neďaleko, dobehla k nim a pozdravila sa: "Čaute!" "Ahoj Jazzy." Odzdravila sa nejedna. Poďte pod striešku, asi začne pršať." "Ok, inak," spýtala sa Romana. "To sme mali projekt z Angliny?" "Hej, vy máte?" Spýtala sa Laura. "Ja mám. Som písala o gitare." Odpovedala Jasmína. "O čom inom Jazzy." Poznamenala Dana a zasmiali sa. Keď už stáli pod strieškou, tak sa tuho rozpršalo. Potichu stáli opreté o plastovú stenu striešky, ktorá bola celá pokreslená rôznymi slovami, "tajomstvami" a grafitmi. Aj plagátmi, samozrejme. Ako každá autobusová zastávka v ich dedine. "Koľko máme dnes hodín?" Spýtala sa sára. "Šesť? Sa mi zdá. Jój, dnes máme telesnú" Rozzúrene poznamenala Dana. "Určite ostaneme dnu, buď budeme robiť súťaže, alebo v telocvični hádzanú." Dodala Jasmína. Pozrela sa na Romanu, ktorá zúfalo dolovala vo svojej školskej taške. "Čo hľadáš?" Spýtala sa Sára. "Kľúče. Viem, že som zamykala, ale neviem, kde som ich dala. Mám na nich kľúčik od skrinky v škole, musím ich nájsť. Mám tam ten projekt." Rozptýlene povedala Romana. Asi o dve minúty napätia sa ozval zvuk cengajúceho kovu. Našla ich. "Fú, ešte že tak. By ma Tantová zdrala z kože." Dodala Romana a dievčatá sa zasmiali. Kľúče si dala do vrecka jej značkovej vetrovky a rozmýšľali ďalej. "A čo keby sme ho presvedčili, nech ideme na počítače?" Navrhla Jasmína. "Super nápad!" Súhlasili všetky. "Ale je tu háčik." Smutne pripomenula Dana. "Aký?" "Veď on nás tam nevezme! Ste už niekedy boli s ním na počítačoch? Veď možno ani doma počítač nemá. Určite len činky, činky, činky. Nerád chodí na počítače. To už keby nebol v škole, to by bolo iné..." Odpovedala Dana a sledovala dve zápasiace muchy. Pripomenuli jej to, že má dnes Judo. "Hej Sára, ideš dnes na Judo?" "Neidem, Ja idem dnes na konkurz na modeling. Jazzy, nechceš ísť so mnou?" "Čo? A akože čom? Ja na to nemám postavu." "Nemáš? Si slepá, veď si chudá jak prútik a vysoká si dosť. Aj pekná tak aký problém?" Obhájila Sára. "Presne!" Súhlasili všetky. "Nemôžem aj tak. Dnes musím doma robiť, je na mne rad. Musím povysávať, oškrabať zemiaky, odniesť z izby špinavé šaty a také. Proste domáce práce. Som mamke sľúbila, a navyše musím ísť k babke po nejaké šaty." Povedala smutne Jasmína a začala si vyberať dáždnik z tašky. Zavládlo trápne ticho. Prerušila ho Romana: "Koľko je?" "Sedem." Znudene povedala Laura. Po chvíli ticha Jasmína povedala: "Mešká. Asi nestihneme prísť načas..." Dievčatá na seba súcitne pozreli a potom zbadali, že ostatní si začínali vyberať cestovné karty a iné. "Konečne." Povedala Romana a vybrala si tú svoju. Keď už nastúpili do autobusu, celé vozidlo sa zmenilo na cirkus, chlapci po sebe hádzali papieriky, dievčatá sa nahlas a afektovane smiali, aby ohúrili chlapcov a jediné normálne tam boli Jasmína, Laura, Sára, Romana a Dana. Sadli si dozadu a driemali. Boli unavené. Asi po desiatich minútach autobus prudko zabrzdil. "Čo?" To už sme tu?" Smutne dodala Jasmína a pretrela si oči. Laura si zívla a ako mátohy sa vytackali von z autobusu. "Kde je Kaťa?" Spýtala sa Jasmína. "Neviem, ale nebola na zastávke, asi jej niečo je." Odpovedala Sára a postavili sa s Danou a Laurou do trojice. Jasmína a Romana išli za nimi. Ponáhľali sa. Keď došli do školy celé premočené a udychčané, rýchlo nahádzali veci do skriniek a bežali hore schodmi, aby meškali čo najmenej. "Rýchlo! Už desať minút beží hodina!" Zadychčane prehlásila Laura a žmýkala si mokré vlasy. Pripojili sa k
ním aj dvaja spolužiaci, Gabriel a Jano, tiež boli z tej dediny, a tiež meškali. "Čaute." Povedal Gabriel, Gabo. "Kto sa za nás všetkých ospravedlní?" Váhavo sa ozval Jano. "Romi, ty sa ospravedlň za nás, dobre?" Navrhla Laura. "Ok, len rýchlo." Súhlasila a pomaly otvorila dvere. "Pani učiteľka, prosím vás, ospravedlníte nás, pretože meškal autobus." "Sadnite si." Ľahostajne povedala pani učiteľka matematiky, pani Boranská. "Pre tých, ktorý došli až teraz. Nová látka. Lineárne nerovnice. Napíšte si názov, dnešný dátum." Povedala a obrátila sa späť k tabuli. Jasmína si potichu sadla do lavice a vybrala si veci na matematiku. "Kde je?" Spýtala sa sama seba sledujúc prach, ktorý pomaly sadal na prázdne mesto vedľa Jasmíny. Hodina sa vláčila veľmi pomaly akoby nikdy nemala skončiť. Tikanie poslednej minúty pred zvonením ju mučilo ako škrabanie nechtami po tabuli (gŕŕ). Keď konečne zazvonilo, Jasmína vyletela z triedy rýchlejšie než raketa. A už jej nebolo. "Hej Jazzy, čau." Zastavil ju jeden chlapec. Tiež deviatak, ale on chodil do céčky. Volal sa Kamil a kedysi doň bola Jasmína zamilovaná, ale už z toho vyrástla. "Čau. Čo je?" Spýtala sa ho. "Ideš dnes na futbal?" "Dneska nie, mám doma robotu. A navyše je niečo s Katkou ta neviem." Smutne skonštatovala Jasmína. "Okay, ta, niekedy inokedy." Usmial sa na ňu a už bežal preš, na chlapčenské vecká spolu s celou "pánskou" partiou. Ešte sa raz za ním otočila a rozmýšľala, prečo sa jej už nepáči ten vysoký modrooký blondiak, s ktorým práve hovorila. "Veď sa správa ako dieťa." Odpovedala si sama pre seba a pokračovala v rýchlej ceste na druhú stranu školy, kde do piatej triedy chodila Gabika, Katkina mladšia sestra. "Ahoj, kde je Gabika?" Spýtala sa jedného náhodného piataka. "Gabika? Dnes nie je v škole." Odpovedal. "Aha... Tak nič." Otočila sa a odišla. Keď sa vracala na svoju stranu školy a prechádzala okolo chlapčenských záchodov, začula menší výbuch. Partia chlapcov rýchlo vybehla von a smiali sa. Medzi nimi bol aj Kamil, aj Gabo a Jano. Všetci sa náramne bavili. "Čo sa stalo?" Spýtala sa Jasmína pobavene sledujúc chlapcov ako sa nezadržateľne smejú a niektorý si až čupli na zem, pretože ich bolelo brucho od smiechu. "Kubo doniesol dnes do školy dvojlitrovú pepsi a teraz sme do nej hodili polámanú mentolku a zavreli sme fľašku. Asi o desať sekúnd fľaša explodovala." Povedal Gabo a smial sa ďalej. No Jasmine do smiechu prestalo byť hneď po tom, čo sa na jej ramene objavila ruka dospeláka. Bol to učiteľ telocviku. Naklonil sa ku nej a povedal: "Povie mi niekto, čo sa to tu vlastne deje?!" Jasmína celá zmeravela a všetci boli ticho. Učiteľ schmatol Kuba, Gaba a Jasmínu a vzal si ich zo sebou do kabinetu telesnej výchovy. Začala druhá hodina. No oni štyria stále boli v kabinete. Učiteľ si sadol na stoličku a mal pred sebou v rade nastúpených troch nezbedníkov, o ktorých si myslel, že je treba ich potrestať. "Takže. Ako to bolo? Čo to tam vlastne bolo a kto začal? Tiež by ma zaujímalo, čo si tam robila ty Jasmína! Myslel som si, že si slušná žiačka ale chlapčenské záchody. Ale nó..." "Pán učiteľ, len som sa vracala z piateho ročníka, pretože je Katka Nováková asi chorá a bola som sa spýtať jej sestry Gabiky, čo jej je, ale Gabika tiež nie je v škole. Keď som sa vracala, videla som len chlapcov ako vybehli zo záchodov a smiali sa. Pýtala som sa, čo sa deje, a Gabriel Vrabec mi to povedal a potom ste vy prišli." Obhájila sa Jasmína. Chlapci sa na ňu pozreli so súcitom v očiach, prečo tu musí stáť aj ona. Bolo im jej ľúto, pretože ona mala len málokedy problémy a teraz... ale dúfali vo svetlé zajtrajšky a v to, že sa to všetko vysvetlí. "Je to tak?" Zúrivo sa spýtal pán učiteľ a mrazivým pohľadom si prezrel dvoch chlapcov, ktorí onemeto stáli a čakali, kedy sa budú môcť vrátiť do triedy. "Je to pravda, pán učiteľ. Bolo to tak, teda, aspoň tá časť, ako sa k tomu všetkému ona priplietla." Povedal Gabriel a pozeral do zeme. "A čia to bola Pepsikola?" učiteľ sa pýtal ďalej. "Kubova." Povedala Jasmína. Gabriel prikývol. Jakub len hľadel do zeme: "Ja som im tú fľašu nechcel dať... Oni mi ju zobrali z ruky ešte v triede..." Povedal smutne a bolo počuť, že začal vzlykať. Jasmína si pomyslela: Nechcel si ju im dať nie? Ale keď vybuchla, vybuchol si tiež, od smiechu. Klamár! Chcela, aby to už skončilo. "Urobíme to tak," postavil sa učiteľ a prechádzal sa okolo troch vystrašených detí, ako žralok, ktorý si vyhliadol svoju obeť a čaká už len na správnu chvíľu. "Dostanete vy všetci chlapci, čo boli na záchodoch, poznámku do zošita a ty Jasmína dostaneš za úlohu napísať päťdesiat stranový referát o tom, ako sa zhoršuje disciplína dnešných detí." Chlapci sa na ňu smutne pozreli a ona im ten pohľad vrátila mimikou, ktorá nasvedčovala: To nevadí J. "Teraz choďte do tried a poviete učiteľkám, že som vás vypýtal. A všetci chlapci, čo tam boli, nech po tejto hodine prídu ku zborovni, a keď zistím, že tam niektorý nepríde, zostane po škole do konca školského roka. ROZUMIETE?!" Skríkol. "Áno!" Zborovo súhlasili. Učiteľ rukou naznačil, že môžu odísť a oni si vydýchli a utiekli von. Lenčo zavreli dvere do kabinetu, Jasmína Kuba zastavila a spýtala sa ho: "Prečo si klamal?" On sa len zasmial a utekal dole schodmi. Cestou dole ešte zakričal: "Ale veď mi to prešlo, tak čo?" A smial sa. Jeho hlas sa niesol chodbou ako ozvena z hory. "Nechaj to tak. Poď." Povedal Gabriel a išli spolu do triedy. Keď vošli dnu, tak všetci prerušili prácu a sledovali dvoch žiakov, akoby to bola nejaká televízna šou. Jasmína povedala: "Pán tréner nás vypýtal na chvíľu z hodiny." Učiteľ dejepisu len prikývol a oni si sadli. V jej lavici sedela Dana. "Prečo tu sedíš?" Spýtala sa jej Jasmína. "Sme sa s Laurou rozprávali, ta nás rozsadil." S úsmevom povedala Dana a venovala sa poznámkam na tabuli. "Škoda, práve dejepis a ja meškám..." Pošepkala Dane a hodina pokračovala. Pred telesnou sa dievčatá museli ísť prezliecť do céčky. Jasmína si sadla do lavice, v ktorej sedával Kamil. Lavica bola popísaná rôznymi básničkami, nadávkami i grafitmi. Keď sa prezliekla, len si sadla a čítala tie jeho výmysly. "Hej, Laura, počúvaj: Taká divná trieda sme, Keď si to povedať smiem. nie sú áčkarky, je mi zle a keď sú, tak... to už viem :D" Zarecitovala Jasmína a potom sa strhla menšia lavína smiechu. Smiala sa aj ona, aj Romana aj Klára, čo sedela za nimi. "Asi by bol rád v áčke, čo?" Poznamenala Klára a prezliekala sa ďalej. Keď zazvonilo, Jasmíne sa stiahol žalúdok, akoby sa blížila nejaká pohroma. Jasné, veď príde učiteľ, ktorý na ňu asi pred tromi hodinami kričal a teraz... Už ide! Nastúpte sa!" Zavelila Zuzka a postavila sa prvá do radu. "Žiačky póó-zor!" Skríkol a jeho krik sa niesol celou chodbou. Niektorý iný žiaci, ktorý boli na chodbe sa rýchlo skryli do tried zo strachu pred hnevom hrozného telocvikára. "Máme na škole troch telocvikárov, prečo nás učí telesnú práve tento!" Nieslo sa dievčenským zástupom. "Bolí ma brucho." Jasmína pošepkala Sáre, s ktorou bola v dvojici. "Povedz učiteľovi." Poradila jej. "No určite! Už aj tak si na mňa dosť zasadol, ale... To je jedno. Vydržím, keď mi bude horšie, tak to poviem." Povedala na začiatku hodiny. Medzi tým si nastúpili aj chlapci. Dievčatá sa rýchlo vyrovnali a upravili, veď /Idú chlapci/. Jasmíne a Sáre bolo z takých dievčat zle. Robili si z nich srandu. Chlapci si ale všetku tú "dámsku pozornosť" nevšímali, a tiež si z nich robili srandu. "Kukni na tamtie dve," Pošepkal Gabriel Frederikovi, ďalšiemu áčkarovi. "Ktoré? Jasmína a Sára?" Spýtal sa Frederik. "Hej. Aha čo robia Hilde a Eve." A zasmiali sa. Dievčatá ale museli zadržať svoj smiech, čo bolo vtedy viac než ťažké. Ťahali dievčatá za vlasy a tvárili sa, akoby nič. A niektoré na to neprišli. "Hej, ony sú v pohode." Dodal Frederik a upriamil svoju pozornosť na pani učiteľku telocviku. Dievčatá skončili v telocvični, pri najbrutálnejšej hre, ktorú kedy pán učiteľ mohol vybrať: Vybíjanej! Samozrejme, ono to nie je až také zlé samo o sebe, ale keď sa do hry zapojí aj svalnatý učiteľ telesnej výchovy, ktorému je jedno, či je to dievča či chlapec, tak potom je to horšie. Ešteže boli dievčatá dobre rozcvičené. Vedeli sa celkom dobre uhýbať a na učiteľa ani nenahrávali, ani ho nevybíjali. Jasmíne bolo chvíľu úplne na vracanie, ale prešlo jej to a nakoniec ostala v kruhu len Eva a pán učiteľ. Samozrejme, že on vybil ju. Našťastie nič vážne, dostala to do nohy. Ale do konca vyučovania krívala. Sára pošepkala Jasmíne: "Chúďa Eva, teraz si dlhšie neobuje topánky na dvadsať centimetrovom podpätku." A zasmiali sa. Chlapci to začuli a tiež sa smiali. Telesná výchova bola už posledná hodina a po nej sa dievčatá len prezliekli a šli domov. Hoci na autobusovej zastávke museli čakať ešte dvadsať minút, aspoň zašli do potravín nakúpiť niečo, čo by si zjedli v autobuse. "Cí, to je taká únavná telesná, že koniec. Prídem domov, a si napustím bublinkovú kúpeľ a potom spim do rana." Povedala Romana a zobliekala si vetrovku. Po pomerne daždivom dni sa poobede pekne vyjasnilo. Slnko svietilo a na nebi bolo len niekoľko baránčekov. "Ja budem mať zajtra takú svalovku, že nevstanem." Dodala Laura a šúchala si stehná, ktoré ju ešte boleli. "A predstavte si, čo to bude, keď musíme chodiť do školy ešte niekoľko mesiacov." Skonštatovala Jasmína. Potom si spomenula: A čo to bude za balamutu, keď si teraz o mne myslí, že som nejaká výtržníčka.... "Jémine, už nás učí dlho, ale stále som si nezvykla." Dodala Laura a opatrne si sadla na schody pred potravinami. "Čo je s Katkou?" Spýtala sa Sára. "Vlastne neviem, ani Gabika nie je v škole." V tom sa zo zákruty vyrútilo auto. Jasmína ho hneď spoznala. Bola to jej matka. Zastavila pred Potravinami a povedala: "Jasmína, tu máš päť eúr, choď tu do potravín kúpiť kilo polohrubej múky a sadaj, vezmem ťa rovno domov." "Dobre." Súhlasila. Keď zaplatila vyšla von a lúčila sa. "Tak čaute." Zakývala im. "Nezdržuj a rýchlo sadaj." Sprísnela matka a otvorila jej dvere spolujazdca. Jasmína si položila školskú tašku do kufra a nasadla k svojej "milovanej" mamičke do auta. O pár minút sa stratili za zákrutou. "Aj ja by som chcela mať takú rodinu a dom, akú má Jasmína. Rodičia sú možno prísni, ale féroví. A dom... wow. Bola si už u nej? Taký pekný moderný. Dobre jej je." Povedala Sára Laure. "Ja rodinu ani nie, ale dom hej." O pár minút prišiel autobus a dievčatá nasadli. Sadli si spolu a rozprávali sa, keď v tom im prišla správa. "Hej, prišla mi sms-ka od Katky." Povedala Sára. "Aj mne. Náhoda, nie?" Povedala Laura a zasmiala sa. Obidve si ju prečítali, čo nebolo ťažké, lebo sa tam písalo len jedno slovo: Zbohom...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama